Študijný materiál: Sociálna filozofia II. - podklady ku štátniciam
Zobraziť detaily | Obľúbený
Rozvoj klasickej novovekej filozofie spadá približne do obdobia medzi polovicou 17. storočia a polovicou 19. storočia. Jej vývin a obsah bol podstatne určovaný jednak prechodom európskych krajín od feudálneho k novému, buržoáznemu usporiadaniu spoločnosti a jednak vznikom a rozvojom novovekej vedy. Potreby doby si vynucovali skúmanie postavenia človeka v spoločnosti, jeho občianskej slobody, prirodzených práv, pôvodu a základov spoločnosti a štátu a i. Z toho hľadiska sa ako jedna z určujúcich línií vývinu novovekej filozofie javí spor o to, či zdrojom a východiskom poznania je zmyslová skúsenosť alebo rozum. Prvý názor zastával empirizmus (z gr. empeiria - skúsenosť), predstavovaný F.Baconom, J.Lockom, Th.Hobbesom, G.Berkeleyom, D.Humom a i. Druhý zas racionalizmus (z lat. ratio - rozum, myslenie), ktorý reprezentoval najmä R.Descartes, B.Spinoza, G.W.Leibniz a i. Určitým pokusom o spojenie či dokonca o prekonanie oboch smerov bolo čiastočne osvietenské hnutie (Ch.de Montesquieu, F.-M. A. Voltaire, D.Diderot a i.), hlavne však nemecká klasická idealistická filozofia (I.Kant, J.G.Fichte, F.W.J.Schelling, G.W.F.Hegel).
Sociálna filozofia v tomto období reagovala svojim obsahom na emancipačné snahy vzmáhajúcej sa revolučnej buržoázie v jej boji so zvyškami feudálneho systému - s absolútnou monarchiou, privilégiami šľachty, výsadným postavením cirkvi a pod. Medzi jej základné témy patrili už spomínané problémy prirodzených práv, spoločenskej zmluvy, legitimity štátnej moci, demokratickej deľby politickej moci v spoločnosti, slobody, sociálnej spravodlivosti a rovnosti a i. Popri liberalizme časom vznikli a vyhranili sa aj ďalšie základné sociálno-filozofické myšlienkové línie a na nich založené ideológie i hnutia. Ako istá forma radikalizácie osvietenských ideálov - socializmus (C.H.de Saint-Simon, Ch.Fourier a i.) a ako reakcia na negatíva Francúzskej buržoáznej revolúcie, považovanej za vyústenie týchto ideálov - konzervativizmus (E.Burke a i.). Môžeme tu však nájsť aj zárodky nacionalizmu (napr. u de Maistra) a anarchizmu (W.Godwin), ktoré sa plne rozvinuli až v 19. storočí, ba dokonca aj feminizmu (M.Wollstonecraftová), ktorý ako plnohodnotná ideológia a hnutie je až záležitosťou 20. storočia.
...
Sociálna filozofia v tomto období reagovala svojim obsahom na emancipačné snahy vzmáhajúcej sa revolučnej buržoázie v jej boji so zvyškami feudálneho systému - s absolútnou monarchiou, privilégiami šľachty, výsadným postavením cirkvi a pod. Medzi jej základné témy patrili už spomínané problémy prirodzených práv, spoločenskej zmluvy, legitimity štátnej moci, demokratickej deľby politickej moci v spoločnosti, slobody, sociálnej spravodlivosti a rovnosti a i. Popri liberalizme časom vznikli a vyhranili sa aj ďalšie základné sociálno-filozofické myšlienkové línie a na nich založené ideológie i hnutia. Ako istá forma radikalizácie osvietenských ideálov - socializmus (C.H.de Saint-Simon, Ch.Fourier a i.) a ako reakcia na negatíva Francúzskej buržoáznej revolúcie, považovanej za vyústenie týchto ideálov - konzervativizmus (E.Burke a i.). Môžeme tu však nájsť aj zárodky nacionalizmu (napr. u de Maistra) a anarchizmu (W.Godwin), ktoré sa plne rozvinuli až v 19. storočí, ba dokonca aj feminizmu (M.Wollstonecraftová), ktorý ako plnohodnotná ideológia a hnutie je až záležitosťou 20. storočia.
...