Seminárna práca: Diagnostika detského výtvarného prejavu

Človek disponuje množstvom výrazových prostriedkov, v ktorých sa spájajú afektívne i kognitívne činitele, a ktoré sa navonok prejavujú v súlade s úrovňou senzomotorickej integrácie ako určitá „reč tela“, ale takisto vo verbálnom prejave a činnosti. Ruky sú po ústach prvým objavom vyvíjajúceho sa ľudského jedinca a zároveň prvým praktickým nástrojom na manipuláciu s prostredím, vrátane vlastného tela. Zároveň sa stávajú nástrojom zobrazovania bezprostredného okolia i seba samého, spočiatku ako skôr receptívny nástroj hmatu pri prvých pokusoch o stvárnenie poddajných materiálov, kým neskôr ako aktívny nástroj sebavyjadrovania pri prvých pokusoch o kresbu.
Detská kresba je vhodným a jednoduchým diagnostickým prostriedkom a pomôckou. Kresba je nie len jednostranným popisom alebo sebavyjadrením dieťaťa k okolitému sociálnemu prostrediu, ale stáva sa dialógom medzi dieťaťom a ním poznávanou skutočnosťou. Sama som sa stretla s termínom diagnostika detskej kresby v pedagogicko-psychologickej poradni, nie ako psychológ, poprípade pedagóg, ale ako matka šesťročného syna. A preto som sa rozhodla svoju zápočtovú prácu venovať téme diagnostika detskej kresby, nakoľko až štúdium materiálov k nej mi pomohlo pochopiť, čo chcel vyjadriť môj malý syn svojim obrázkom.