Esej: Ľudské práva v legislatíve Európskej únie

Európa, ako ju vnímame dnes, nie je geografický celok, jej špecifikum je v historickom vývoji a kultúre a jestvuje len ako politický a kultúrno-duchovný projekt.
Katolícki biskupi chápu zlučovanie európskych krajín do jedného celku ako výzvu a túžbu vlastnú cirkvi pre zjednocovanie kresťanov. No Ján Pavol II. súčasne varuje pred nedostatkom európskej duchovnej jednoty, ktorá vyplýva z dlhotrvajúcej krízy kresťanstva a demokracie. Kresťania sa stali len akýmisi pasívnymi divákmi, čo sa odrazilo pri tvorbe Charty základných práv Únie v roku 2000. Charta zároveň tvorila druhú časť Ústavy pre Európu. Aj keď projekt spoločnej ústavy zlyhal, charta bola zakomponovaná do Lisabonskej zmluvy a od 1. decembra 2009 bola deklarovaná za právne záväznú pre členské štáty Európskej únie. Otvára veľmi citlivé témy ako napríklad úprava registrovaného partnerstva (čo sa odrazilo v povolení homosexuálnych zväzkov portugalským parlamentom) alebo široké reprodukčné práva vrátane prerušenia tehotenstva. Spoločný súbor práv a slobôd pre Európu vyvoláva veľkú vlnu nesúhlasu najmä pre krajiny so silnou katolíckou základňou. Reálne a zákonne tak môže dôjsť k vnucovaniu antikresťanských hodnôt. Môžeme hovoriť o novodobej ideológii západného sveta, kedy každú časť spoločnosti nahlodávajú myšlienky všestrannej tolerancie, ktorá tolerantná vo svojej podstate nie je. Jednou z dôležitých súčastí života je otázka ľudských práv, ktoré by mali byť pre každého morálne záväzné.