Študijný materiál: Dejiny štátu a práva na území Slovenska - I.časť
Skryť detaily | Obľúbený- Kvalita:99,7 %
- Typ:Študijný materiál
- Univerzita:Trnavská univerzita v Trnave
- Fakulta:Právnická fakulta
- Kategória:Humanitné vedy
- Podkategória:Právo
- Predmet:Dejiny práva a štátu na území Slovenska
- Študijný program:Právo
- Autor:Zarkiss
- Ročník:1. ročník
- Rozsah A4:77 strán
- Zobrazené:355 x
- Stiahnuté:2 x
- Veľkosť:0,6 MB
- Formát a prípona:Archív súborov (.zip)
- Jazyk:slovenský
- ID projektu:48284
- Posledna úprava:13.02.2023
1. Charakterizujte ciele a priebeh uhorského revolučného pohybu.
Revolučné pohyby sa začali v západnej Európe (Francúzsko, Taliansko, Nemecko) a približne v polovici 40. rokov 20. storočia dorazili aj do Rakúsko-Uhorska. Tento pohyb reagoval na problémy, ktoré spôsobovali zaostávanie spoločnosti, t. j. feudálny systém (vrátane štátneho), ktorý sa mal nahradiť kapitalistickým systémom. Realizačnou platformou revolučného pohybu sa stala ústavno-právna cesta, a to v kombinácii s revolučným násilím a s prvkami občianskej vojny.
Ciele revolučného pohybu
Revolučný pohyb tzv. meruôsmych rokov mal vyriešiť tri základné otázky determinujúce nevyhnutnú premenu spoločnosti. Po prvé, išlo o roľnícku otázku, ktorá mala zaručiť voľný pohyb pracovnej sily (bolo nevyhnutné zrušiť poddanstvo a tiež otázky týkajúce sa vlastníctva pôdy). Po druhé, išlo o národnostnú otázku, ktorá mala zaručiť vnútornú stabilitu Uhorska, a to prostredníctvom priznania práva na sebaurčenie - národom a tiež národnostiam. Treťou skutočnosťou, ktorá mala byť vyriešená prostredníctvom revolúcie, bola zmena spoločenského zriadenia, a to cestou demokratizácie štátu (prostredníctvom konštitucionalizmu, parlamentarizmu a tiež priznaním občianskych práv obyvateľom). Revolučné ciele sa však nepodarilo uskutočniť úplne, resp. sa ich nepodarilo vôbec realizovať (pre krátkozrakosť rozhodujúcich vrstiev obyvateľstva v Uhorsku, ktorým vyhovoval aktuálny stav).
Priebeh revolučného pohybu
Prvým dôležitým krokom revolúcie bola abdikácia kancelára K. Metternicha (13. marca 1848), ktorý bol považovaný za reprezentanta policajných metód riadenia monarchie. Následne, 15. marca 1848 prepukla revolúcia aj v Pešti a posledné zasadanie uhorského snemu v Bratislave prijalo tzv. Bratislavskú ústavu ako koncentrovaný legislatívny program uhorského revolučného pohybu (obsahovala 31 zákonných článkov). Následne, cisár Ferdinand V. v apríli 1848 potvrdil jej platnosť aj účinnosť. Viedenské vládnuce orgány však popierali (aj napriek platnosti) vnútroštátnu, ako aj medzinárodnú suverenitu Uhorska, čo vyvolalo trvalý rozpor medzi Viedňou a Pešťou.
...
Revolučné pohyby sa začali v západnej Európe (Francúzsko, Taliansko, Nemecko) a približne v polovici 40. rokov 20. storočia dorazili aj do Rakúsko-Uhorska. Tento pohyb reagoval na problémy, ktoré spôsobovali zaostávanie spoločnosti, t. j. feudálny systém (vrátane štátneho), ktorý sa mal nahradiť kapitalistickým systémom. Realizačnou platformou revolučného pohybu sa stala ústavno-právna cesta, a to v kombinácii s revolučným násilím a s prvkami občianskej vojny.
Ciele revolučného pohybu
Revolučný pohyb tzv. meruôsmych rokov mal vyriešiť tri základné otázky determinujúce nevyhnutnú premenu spoločnosti. Po prvé, išlo o roľnícku otázku, ktorá mala zaručiť voľný pohyb pracovnej sily (bolo nevyhnutné zrušiť poddanstvo a tiež otázky týkajúce sa vlastníctva pôdy). Po druhé, išlo o národnostnú otázku, ktorá mala zaručiť vnútornú stabilitu Uhorska, a to prostredníctvom priznania práva na sebaurčenie - národom a tiež národnostiam. Treťou skutočnosťou, ktorá mala byť vyriešená prostredníctvom revolúcie, bola zmena spoločenského zriadenia, a to cestou demokratizácie štátu (prostredníctvom konštitucionalizmu, parlamentarizmu a tiež priznaním občianskych práv obyvateľom). Revolučné ciele sa však nepodarilo uskutočniť úplne, resp. sa ich nepodarilo vôbec realizovať (pre krátkozrakosť rozhodujúcich vrstiev obyvateľstva v Uhorsku, ktorým vyhovoval aktuálny stav).
Priebeh revolučného pohybu
Prvým dôležitým krokom revolúcie bola abdikácia kancelára K. Metternicha (13. marca 1848), ktorý bol považovaný za reprezentanta policajných metód riadenia monarchie. Následne, 15. marca 1848 prepukla revolúcia aj v Pešti a posledné zasadanie uhorského snemu v Bratislave prijalo tzv. Bratislavskú ústavu ako koncentrovaný legislatívny program uhorského revolučného pohybu (obsahovala 31 zákonných článkov). Následne, cisár Ferdinand V. v apríli 1848 potvrdil jej platnosť aj účinnosť. Viedenské vládnuce orgány však popierali (aj napriek platnosti) vnútroštátnu, ako aj medzinárodnú suverenitu Uhorska, čo vyvolalo trvalý rozpor medzi Viedňou a Pešťou.
...