Dvadsiate storočie významne poznamenalo vývoj diplomacie. Vznik Spoločnosti národov ako produkt spoločnej snahy veľmocí (najmä USA) definitívne a úspešne riešiť problematiku mierového spolunažívania národov prináša kvalitatívne nové prvky ďalšieho zrovnoprávnenia štátov a multilaterálnej diplomacie. Opúšťa sa zaužívaný názor, že veľvyslanca môžu menovať iba veľmoci. Zásadným spôsobom sa mení nazeranie na postavenie a úlohu veľvyslanca, ktorý bol dovtedy považovaný za osobného predstaviteľa suveréna, kým vyslanec bol považovaný za predstaviteľa štátu. Tendencia menovania veľvyslancov ako stálych predstaviteľov štátov a medzivládnych organizácií sa stáva všeobecným pravidlom, posúvajúcim vzájomné diplomatické vzťahy na kvalitatívne novú úroveň.