Tému mojej práce som si zvolil už v treťom ročníku, pomerne bez váhania. Už od začiatku môjho
štúdia na ÚLUK ma zaujímalo to, ako funguje kultúra, aké druhy recipientov a recepcie existujú, ako
možno odlišovať vkus od nevkusu, umenie od gýča
a ako je to s otázkou hodnoty diela. Centrálnym
pojmom sa pre mňa stal gýč ako krajná poloha nevkusu, nekvality, nehodnoty, na ktorého
druhom konci sa nachádza umenie. Chromatika výsledkov ľudského tvorivého snaženia medzi týmito dvoma pólmi a ich správne zadelenie sa stali trvalým zdrojom kvalitných kontemplácií počas dlhých zimných večerov a hlbokej frustrácie počas písania diplomovej práce.
Ako každý študent nižšieho ročníka, i mne sa onoho času zakrútila hlava z množstva
nových informácií a napuchnutého kognitívneho aparátu a trpel som utkvelou predstavou, že
mi je v tomto smere všetko jasné. Fenomén gýča sa mi zdal byť silne preháňaný, navyše som
trpel bezhlavým nadšením pre demokratický prístup ku kultúre a jej statkom. Zdalo sa mi, že
recipient, nech už sú jeho psychologické a sociologické východiská akékoľvek, je legitímnym
arbitrom pre čokoľvek, v zmysle, že človek je sám pre seba najvyššou autoritou a arbitrom
elegantiae. Preto sa mi zdalo, veľmi zhodne s moderným lacným relativizmom, že gýč nutne
musí byť niečo, čo sa každému z nás javí inak, jeho relativita je absolútna a opodstatnenosť
tejto kategórie je prinajmenšom otázna. Navyše som sa v nekonečnej naivite domnieval, že je v
mojich silách spísať prácu, ktorá v tomto smere konečne narobí poriadky.