Národ je historicky sa vyvíjajúci spoločenský organizmus. Jeho integračnou bázou je etnicko-jazyková identita spoločnosti na rôznych stupňoch sociálno-ekonomického vývoja. O ňu sa opiera vedomie historickej kontinuity, ale aj ideovej diskontinuity v jednotlivých dejinných obdobiach. Aj so zreteľom na tieto determinanty možno akceptovať tézu, že historické vedomie národa je nevyhnutnou základňou jeho moderného spoločenského vedomia.
Obzvlášť sa to týka slovenského národa, ktorému v minulosti ideológovia tak vlastní ako aj iných národností neraz upierali právo na svojbytnosť, prípadne v súčasných podmienkach posúvali jeho etnogenézu od 15. do 19. storočia.
Dnes je už známe, že naša pravlasť sa rozprestierala v lesostepnej oblasti, kde niet rozsiahlych morí. Krajina do ktorej prišli naši starí predkovia, je zrejmé, že ide o dnešné Slovensko, mala vtedy za sebou už dlhú civilizačnú históriu. „Sme jeden z mála slovanských národov, ktoré sa bezprostredne či sprostredkovane stretli s najvyspelejšou kultúrou súvekej Európy - s rímskou.“