Pojem renesancia znamená znovuzrodenie, obnovenie antického umenia. V 15. stor. renesancia postupne preniká celé Taliansko. Je však pre ňu príznačné miestne rozlíšenie. Iná je vo Florencií, iná v Benátkach či v Ríme. Podstatné rozdiely prejavujúce sa v charaktere renesancie v Taliansku, sa vysvetľujú tým, že zem bola rozdrobená na radu štátov proti sebe bojujúcich a naviac aj s rozdielnym etnografickým zložením obyvateľstva. A ešte väčšie miestne ovplyvnenie nastáva v 16. stor., kedy renesancia preniká cez Alpy aj do ostatnej Európy. Avšak samotný Rím, neskoršie centrum talianskeho umenia, zaujímal v 15. stor. len druhoradé miesto vo vývoji renesancie. Celé jedno storočie vedúca úloha prináleží Florencií. Najvýznamnejšou stavbou tehdajšej Florencie bol dóm.
Vývoj nového umenia môžeme v jeho priebehu od 15. do 16. stor. rozdeliť na tri hlavné časové úseky. V rokoch 1420 až 1500 je to ranná renesancia. Vedúcim architektom je F. Brunelleschi a umeleckým centrom Florencia. Ďalej nasleduje od r. 1500 vrcholná renesancia. Vedúcim architektom je D. Bramante a umelecké centrum sa presúva do Ríma. Posledný a pomerne krátky časový úsek zaujíma neskorá renesancia r.1540 až 1580. Vedúcim architektom tejto doby je Michelangelo Buonaroti. Je to doba výstavby Chrámu svätého Petra v Ríme.