Viera sa zakladá na zvestovanie niekoho druhého, na autorite, je niečím nevyhnutným čo potrebujeme v každodennom bytí. Je vlastneným osobným vzťahom ku skutočnosti. Zakladá sa na niečom čo je sám o sebe neviditeľné, zmyslami nezachytiteľné. Neviditeľné sa považuje za pôvodnejšie. Viera je zásadné vnútorné obrátenie, je to niečo ako kvalitatívna transformácia. Podľa Kresťanov sa viera nepreberá z prostredia, tvrdia, že prostredie z nás nespraví veriacich. Viera je vykročením do sféry neistôt. Zakladá sa tiež na viere všeobecný zmysel. Vzniká tu existenciálna oblasť, ktorá je oblasťou objektívnych neistôt a subjektívnych rozhodnutí. Ani kresťan ani ateista nemá objektívnu istotu o existencii svôjho bytia, a nemôžu si ho nijako dokázať, dosviedčať. Táto existenciálna otázka je často argumentom kresťanov, že ateistisú v princípe nešťastní ľudia, pretože sa nemajú o čoho oprieť. Kresťan má svojho Boha a má teda oporu.