Diplomová práca: Testovanie reakcie na oheň triedy E vybraného druhu drevnej konštrukcie

Podľa archeológov W. C. Peia, P. Teilharda de Chardina a C. Younga uţ homo sinantropus vedel udržiavať a využívať oheň. Rozložiť oheň sa naučil aţ cromagnonský človek (lovec mamutov), ktorý ho dokázal rozkladať pomocou pazúrika. Teda v tomto období začal človek ovládať oheň (živel) a drevo mu vtedy slúžilo ako palivo. Drevo ako stavebný materiál začal používať až oveľa neskôr a vtedy sa ukázala horľavosť ako veľmi negatívny faktor.

S prvými vedeckými názormi na oheň sa stretávame už v antickej dobe. Medzi prvých učencov, ktorí vytvorili určité teórie, patria Platón a predovšetkým Aristoteles, ktorého teória, podľa ktorej voda, vzduch, zem a oheň sú zdrojom všetkých látok, trvala takmer 2000 rokov. V 18. Storočí sa podarilo vedcom vysvetliť jednu z najdôležitejších chemických reakcií - horenie látok. Do tej doby zastávali učenci flogistónovú teóriu Georga Stahla. Podľa nej látka, ktorá je schopná horieť obsahuje „flogistón“. Francúzsky chemik Antoine Lavoisier definoval horenie ako reakciu, pri ktorej dochádza ku zlučovaniu horiacej látky s plynným kyslíkom obsiahnutým vo vzduchu. Ako prvý formuloval „trojuholník horenia“, t.j. nevyhnutnú prítomnosť troch zdrojov horenia, dvoch materiálových (horľavej látky a kyslíka) a jedného energetického (tepelného zdroja). Táto teória patrí ku zlomovým v oblasti horenia a v podstate platí až do dnešnej doby.

Drevo, ako jeden z najrozšírenejších materiálov, človeka sprevádza každodenne. Pre svoj prírodný charakter, prirodzenú kresbu, priaznivé fyzikálne a mechanické vlastnosti, špecifický estetický výraz a z toho vyplývajúcu pozitívnu psychosomatickú mikroklímu ostane iste natrvalo čoraz žiadanejším prvkom životného prostredia. Z týchto dôvodov sa v súčasnosti výrazne zvyšuje potreba znižovania horľavosti dreveného stavebného materiálu a dôkladného preskúmania jeho požiarno-technických vlastností.