V počiatočných etapách vývoja ľudskej spoločnosti sa výrobné vzťahy vyznačovali jednoduchosťou, človek bol zviazaný prírodou a odkázaný na jej živelné zákonitosti. Ľudia si získané skúsenosti a vedomosti odovzdávali z generácie na generáciu. S prílivom informácií narastala zložitosť spoločenského prostredia, v ktorom sa musel jedinec orientovať a odovzdávanie poznatkov mladým pokoleniam sa stávalo stále zložitejším. Preto strácajú svoj chaotický charakter a stáva sa viac organizovanou výchovnou činnosťou.
Musím sa však vrátiť až do starovekého Grécka, kde klasikovia antickej filozofie Sokrates, Platon a Aristoteles formulovali zásady výchovy a snažili sa vytvoriť ideál. Charakteristickým znakom gréckej výchovy bol vyvážený naturalizmus, môžeme teda povedať že sa v ňom odzrkadlovali črty z povahy vtedajšieho gréckeho človeka. Spomeniem napríklad lásku k slobode, ale aj filozofické náhľady na život a posmrtný život.