Doba globalizácie je taktiež dobou regionalizácie, kedy dochádza k vytváraniu nadnárodných politických štruktúr. Hrozbou, vzorom a čo sa týka stupňa integrácie nedosiahnuteľnou štruktúrou mnohých regionálnych (napr. ázijských, či amerických) organizácií sa stala Európska únia. Jej členovia, obzvlášť, tí tradiční, medzi ktorých patrí aj Francúzsko, dnes prežívajú určitý šok z globalizácie: Európa už dlho nie je v centre diania a naviac prežíva oproti dynamickejším regiónom svetovej politiky nízky ekonomický rast, ktorý spoločne s nepriaznivou demografickou situáciou vedie k otázke, ako sa správnym spôsobom adaptovať na globalizáciu.
Francúzsko ako jedno z centier Európskej Únie, ako jeden z hlavných aktérov európskej politiky podstatným spôsobom ovplyvňuje ďalší rozvoj tejto najvýznamnejšej regionálnej štruktúry.
Pri hodnotení Francúzska nemôžeme zabudnúť na dva charakteristické znaky, ktoré vyplývajú z jeho historického vývoja. V prvom rade má Francúzsko zo všetkých európskych krajín najväčšiu tradíciu v existencii silnej centralizovanej vlády. Datuje sa už od dôb vytvárania monarchie , najmä v rokoch 1589 - 1610 a 1643 - 1715. Silná centrálna vláda bola v minulosti vo Francúzsku spájaná s takými menami ako Richelieu či Colbert. Na pozícii vlády v podstate nič nezmenila ani revolúcia v roku 1789, ani vývoj v nasledujúcom období vrátane 20. storočia. Druhým charakteristickým znakom Francúzska je predovšetkým silný pocit národnej identity. Preto nieje náhodou, že i dnes sa hlavne Francúzsko stavia proti rozporuplným dôsledkom globalizácie . Francúzsko je zároveň hlavným zástancom vytvorenia vlastnej európskej obrannej identity v podobe Západoeurópskej únie.