Pojem absolútneho prahu sa objavuje na začiatku devätnásteho storočia. Jeho podstatou je myšlienka, že absolútny prah je pevnou hranicou stanovenou vlastnosťami zmyslov. Nad týmto prahom sú ľudia schopní podnet vnímať, ale pod ním to už nie je možné. Táto zdanlivá vlastnosť “všetko alebo nič” naznačuje, že by prah mal byť definovaný ako hodnota podnetu, ktorá je vnímaná v 100 percentách prípadov. Dôvodom, prečo je prah v skutočnosti definovaný reakciou iba na 50 percent podnetov, je to, že pri ktoromkoľvek pokuse nemusia byť všetky podmienky optimálne. Zmyslové orgány nemusia dokonale fungovať, môže kolísať pozornosť pokusnej osoby a tak podobne. Pojem absolútneho prahu ako pevnej hranice znamená, že subjekt v pokuse podáva správu, či podnet prekročil prah, alebo nie. Bližší výskum týchto faktorov však ukazuje, že pokusná osoba nepodáva informácie jednoduchým spôsobom, či podnet prekročil povinnú hranicu, ale na miesto toho prevádza zložité rozhodovania, či je zmyslový vnem spôsobený daným podnetom, alebo len chybou v jeho senzorickom systéme. ...