Pozícia na trhu práce je spolu so zamestnaneckým statusom a dosiahnutým vzdelaním jedným z najdôležitejších faktorov, prostredníctvom ktorého sa jednotlivec začleňuje do sociálnej štruktúry. Marginalizácia na trhu práce je často primárnym zdrojom chudoby a znamená v konečnom dôsledku vylúčenie zo životného štandardu a životných šancí obvyklých v spoločnosti.
Odborná literatúra v najširšom chápaní považuje za diskrimináciu také konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa uplatňujú rôzne pravidlá v rovnakých alebo porovnateľných situáciách alebo sa naopak uplatňujú tie isté pravidlá v rôznych situáciách.
Zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych vzťahov upravuje viacero zákonov Slovenskej republiky. Základným právnym predpisom pre oblasť pracovného práva v Slovenskej republike je zákon č. 311/2001 Z. z. - Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej Zákonník práce), ktorý upravuje vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom. 1. článok Základných zásad Zákonníka práce hovorí: fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať. V obsahu uvedenej zásady sú premietnuté požiadavky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv (čl. 6 Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 1 Európskej sociálnej charty), požiadavky práva Európskej únie, ako aj ústavných princípov obsiahnutých v článku 12 a 35 Ústavy SR. ...