V starovekom kultúrnom svete bolo dieťa väčšinou bezprávnym tvorom. Uplatňovala sa neobmedzená moc hlavy rodiny vo vzťahu k deťom. Z antiky sú známe Cicerove slová o tom, „že otec má právo na život i smrť svojho syna." S kresťanstvom vstúpilo do právneho kódexu poňatie dieťaťa ako samostatnej ľudskej bytosti. Od šestnásteho storočia dochádza k premene rodiny a poňatia detstva. Rodičia majú viac času, hrajú sa s deťmi, učia ich určitej disciplíne, morálke a vedomostiam a v polovici 18. storočia sa zavádza, povinná školská dochádzka. V druhej polovici 18. storočia sa zvyšuje príliv citovosti do rodinného života a dieťa sa rodí na svet ako slobodná bytosť, seberovná z ostatnými. V 80. a 90.rokoch 20. storočia sa začali uskutočňovať nové výskumy v súlade s novým chápaním detí a detstva. Dieťa sa už nechápe ako nehotový človek, ale ako človek prechádzajúci vývinovou etapou tzv. „prípravnou", ktorou sa formuje na určitý typ človeka....