„Ak si už niekedy videl umierať človeka, pomysli si, že aj ty pôjdeš tou istou cestou.“ (Tomáš Kempelský,1995). Život každého človeka sa začína narodením a končí smrťou. Hoci každý z nás ho má rozdielny, plný náhod, prekvapení a sklamaní, jedno je isté, každý raz zomrie. Nikto však nepozná ani miesto, čas, ba ani spôsob. Keď sa vysloví slovo smrť, väčšina si predstaví aj bolesť a utrpenie, ktoré prináša. Aby sme sa zbavili bolesti a neľudského utrpenia, hľadáme spôsob ako mať smrť rýchlo za sebou. Jedným z riešení, ktoré sa nám ponúka je eutanázia. Pre mnohých je to ľahký spôsob zbaviť utrpenia blízkej osoby, pre iných cesta k majetku, pričom zabúdame na to najdôležitejšie ľudskosť. Eutanázia robí z lekárov sudcov, ktorí rozhodujú o živote a smrti.
V našej práci sa venujeme eutanázii a možnej odpovedi na ňu. Je to problematika veľmi aktuálna, v súvislosti s trendmi súčasnej spoločnosti, keď je možné vidieť postupné zjemňovanie právnych úprav. Rovnako odsudzujúce rozsudky za vykonanie eutanázie sa stávajú miernejšími, spoločnosť je dnes voči eutanázii tolerantnejšia ako v minulosti. Slovo eutanázia dnes už označuje aj podstatne iné situácie, než mu boli pôvodne pripisované. Súčasné vymedzenie pojmu eutanázia zahŕňa široké spektrum názorov a definícii.
Dôležitou súčasťou problematiky eutanázie je vzťah medzi lekárom a pacientom. Tento vzťah v súčasnosti prechádza výraznou zmenou. Postoje lekárov k eutanázii sú do istej miery determinované aj ich etickým kódexom, ktorý im takéto jednanie zakazuje. Mnohí z nich ponúkajú ako riešenie problémov trpiacich ľudí v posledných fázach ich života paliatívnu (hospic) starostlivosť, ktorá sa sústreďuje na udržanie kvality života umierajúcich, keď sa stará o všetky zložky ich osobností.