Literatúry našich národov nežili a nerozvíjali sa v duchovne uzavretom a izolovanom postavení. Utvárali sa medzi nimi vzájomné vzťahy, reagovali na seba, prijímali a dávali podnety, vyjadrovali sa k dôležitej spoločenskej problematike, a tak mali z viacerých príčin dôležitý význam pre obidva národy. Literatúry vyjadrovali neraz idey s vážnym spoločenským poslaním, podporovali okrem vlastného národného hnutia aj upevňovanie bratských vzťahov Čechov a Slovákov. Aj dnes sú oba národy veľmi jazykovo blízke, majú spoločnú kultúru aj históriu, preto sa Vám v tejto seminárnej práci pokúsim priblížiť vzťahy slovenskej a českej literatúry 19. a 20. storočia. Predstavím Vám aj osobnosti, ktoré výrazne prispeli k vývinu slovenskej literatúry ako je P. J. Šafárik , F. Palacký a iní. ... Slovenská a česká literatúra prešla už pred obdobím formovania českého a slovenského národa zložitým spoločenským a kultúrnym vývinom. Po zániku Veľkej Moravy, Slovensko a české kraje patrili do dvoch štátnopoliticky oddelených celkov. Prežitky feudalizmu tu mali ešte silnú zotrvačnosť a opierali sa o prevažne poľnohospodársky charakter Uhorska, v ktorom držiteľkou väčšej časti pôdy zostávala cirkev a veľkostatkárska šľachta. Do obdobia národného obrodenia nevstúpili Česi a Slováci a ich literatúry ako navzájom cudzie, kultúrne vzdialené. Aj v čase, keď nežili v spoločnom štáte, utvárali sa medzi nimi úzke vzťahy. Môžeme povedať, že kultúrna podoba Slovenska sa utvárala aj pod vplyvom existencie českého národa a českej kultúry. Vzájomné ovplyvňovanie nastalo predovšetkým prostredníctvom češtiny, ktorá sa používala na Slovensku od konca 14. storočia. ...