Štúrovským obdobím v lingvistickom zmysle slova možno nazvať 30.-40. roky 19. storočia. Začína sa vtedy keď sa objavili prvé básne písané zámerne strednou slovenčinou ( Samo Chalupka a Karol Kuzmány) a keď Ján Kollár v Národných spievankách. Uverejnil početné ľudové piesne v strednej slovenčine a početné umelé piesne a básne v kultúrnej stredoslovenčine. Toto obdobie sa končí v roku 1852 keď vyšla Hattalova Krátka mluvnica slovenská. Je jasné, že toto krátke obdobie nemožno chápať bez súvislosti s tým, čo predchádzalo a čo nasledovalo. Ide tu o súvislosti spoločenské i jazykové. Spoločenská súvislosť s predchádzajúcim obdobím sa prejavuje v tom, že štúrovské obdobie znamená isté vyvrcholenie celého predchádzajúceho národnouvedomovacieho procesu. Vtedy sa konštituuje so všetkými svojimi atribútmi slovenský národ. V tejto súvislosti štúrovské obdobie nadväzuje bezprostredne na bernolákovské obdobie a je istým zavŕšením národnouvedomovacieho procesu, ktorý sme sledovali od stredoveku. Z jazykového hľadiska ide o zavŕšenie procesu, ktorý sa prejavil už predtým najmä vznikom bernolákovčiny ako prvého kodifikovaného slovenského spisovného jazyka a vznikom kultúrnej stredoslovenčiny ako živelne sa formujúceho nadnárečového útvaru kultúrneho styku. Treba však ešte spomenúť celkovú spoločenskú situáciu. Uviedlo sa už, že slovenský spisovný, resp. kultúrny jazyk vo svojich troch podobách (čeština, bernolákovčina, kultúrna slovenčina) sa stal začiatkom 19. storočia iba literárnym jazykom, t.j. jazykom literárnych prejavov. Jeho využívanie pre administrovanie spoločnosti bolo minimálne a neustále sa zmenšovalo. To však nebola iba jazyková otázka. ...