Poznámky: Členenie šľachty v Uhorsku

Medzi najstaršiu podobu predchodcov šľachty v Uhorsku patrili takzvaní kondicionáli. Títo sa rozdeľovali na tri skupiny:
Prvou skupinou boli iobagiones regni - kráľovskí jobagióni, títo boli osobne slobodní na základe panovníckych donácií, za ktoré sa museli zúčastňovať vojenských výprav priamo v kráľovskej armáde. Ich osobná sloboda nebola ničím obmedzená, boli rovní, slobodní a neskôr rovnocenní aj šľachte. Táto skupina sa v listinách niekedy uvádza tiež ako filii iobbagionorum Sanctis Regis alebo iobagiones sancti Regis teda synovia svätého kráľa. Toto označenie si odvodzovali od Svätého Štefana, kráľa za ktorého slúžili poprípade za jeho najbližších nástupcov. Donácie, ktoré získala táto skupina jobagiónov patrili medzi najcennejšie a neskôr sa bez problémov akceptovali a potvrdzovali. Na túto skupinu neplatilo ani dočasné právne zásady odvolateľnosti donácií, alebo sa obmedzovalo dispozičné právo, teda ich prevediteľnosť na potomkov ex lege atď. Toto opatrenie sa nikdy nevzťahovalo na donácie kráľovských iobagiónov.
Druhou skupinou boli iobagiones castri - hradní jobagióni. Bolo to obyvateľstvo, ktoré bolo usadené na kráľovskej pôde ktorá patrila ku kráľovským hradom. Tvorili posádku hradov s povinnosťou jeho ochrany. Neboli to iba vojaci, boli to aj remeselníci ako murári, tesári a podobne, všetci ktorí sa podieľali na výstavbe a chode kráľovských hradov. Od prvej skupiny sa líšili len tým, že sa nemohli zúčastňovať na vojenských výpravách, museli slúžiť iba na hradoch. Ich majetkovo-právne postavenie bolo iné ako u kráľovských iobagiónov. Ich donácie už boli na pôdu ktorá vždy zostávala hradnou pôdou. V listinách v tejto súvislosti nachádzame pojem „ius utendi“ teda právo používania skôr ako vlastnenia v pravom slova zmysle. A čo je zaujímavé tento majetok im patril dedične al i tak z právneho hľadiska sa ich majetok označuje ako usus či collatio ad utendum. Majetok bol iba dedičný, nesmel sa predať, ak áno, tak s požehnaním kráľa. Po vymretí rodu po mužskej línii (per defectu seminis) mohol s touto pôdou narábať hradný župan (Comes Castris). Ich povinnosťou boli tzv.: operas - služby, vojenského či ženijného charakteru a technické( remeselné, murárske, tesárske a iné) práce. Takmer výlučne sa zúčastňovali boja v objekte, alebo blízko hradu. Na rozdiel od kráľovských jobagiónov, ktorí bojovali pod vlajkou ( sub vexillo regio). Povedľa služby hradu museli tak ako poddanské obyvateľstvo plniť „liberos denarios“- slobodný desiatok. Tak ako poddaní museli platiť aj obvyklé desiatky. Rozpadom moci a organizácie hradných županstiev sa v priebehu konca 13.storočia začalo toto obyvateľstvo miešať s okolitým obyvateľstvom a postupne prešlo pod jurisdikciu šľachty ako poddaný, zrejme len malá časť získala šľachtický titul v neskorších dobách.
...