Zatiaľ čo sa v cirkevnej architektúre 19. storočia uplatňoval predovšetkým neogotický štýl, v náboženskej maľbe sa presadzovala tvorba nazarénov, ktorá sa prostedníctvom rôznych pokračovateľov a napodobiteľov objavovala v kostolných interiéroch ešte začiatkom 20. storočia. Na protest proti citovo chudobnému akademickému klasicizmu, ktorému museli podriaďovať svoj talent, sa roku 1809 na viedenskej akadémii výtvarných umení združilo niekoľko nemeckých študentov maľby do cechu sv. Lukáša. Boli vedení dobovým nemeckým, katolícky zameraným romantizmom, namiereným proti napoleonskej nadvláde. Usilovali sa o povznesenie významu nábožensky zameraného umenia, predovšetkým maľby. „Spojením kresťanskej viery a umeleckých prostriedkov sledovali neskromný cieľ – oslobodenie spoločnosti od racionalizmu 18. storočia, vzrastajúceho materializmu a s tým súvisiacej zmyslovej prázdnoty.“1