S casom to nie je zdaleka tak jednoduché, ako by sa mohlo na prvý
pohlad zdat. Priestor a cas mali v klasickej fyzike status absolútnych entít.
Priestor bol chápaný ako nekonecne rozlahlá prázdnota, do ktorej bol
stvorený tento svet a v ktorej cas plynie od vecnosti stále rovnako, nezávisle
na akomkolvek vonkajšom vplyve. V rámci teórie Isaaca Newtona
tak bol reálny svet stotožnený s trojrozmerným euklidovským priestorom
a cas vystupoval v rovniciach ako prvotná, nedefinovaná velicina, ktorej
nekonecne velká rýchlost šírenia zaistovala absolútnu simultánnost.