Esej: Fridrich Nietzsche

Každý individuálny výber -najmä pri eseji- je dosť háklivá vec: má sa zato, že napísať niečo esejisticky predpokladá nielen zdvihnutý slovník, nielen schopnosť formulovať, ale aj schopnosť ako a čo formulovať. Štylistika, štýl, hoci má svoju generickú normu, niečo čo sa dá povedzme približne naučiť, je táto štylistika -okrem iného- vec viazaná na osobnosť človeka, na jeho autarkiu a jedinečnosť. Takže inštinkt mi našepkal, že bude „jednoduchšie“ vystavať profil na niekom, nie latentnom a nevýraznom, ale uchopiť toho, čo rozpútava oheň a vášeň presvedčenia. Lebo to, čo ustavične pôsobí, čo je viditeľné aj v hrubých rysoch ako podstatná črta sa vždy ľahšie dosahuje, formuluje. Hoci v prípade Nietzscheho -ako som zistil- bol môj inštinkt predsa len zavádzajúci.