Je prirodzené, že všetci rodičia chcú mať zdravé, normálne, ak nie priamo „perfektné“ deti. Mnoho rodičov má dokonca vopred utvorenú predstavu o tom, ako má ich dieťa vyzerať a čím sa má v budúcnosti stať, a to často krát ešte skôr, než sa im dieťa narodí. Významnú úlohu tu zohráva aj spoločenské prostredie, pretože i ono má dosť určitú predstavu o „správnom“ dieťati. V súčasnosti, viac ako kedykoľvek predtým, sa vysoká inteligencia a príjemný zovňajšok – popri vždy cenenom zdraví – preferujú ako spoločensky významné hodnoty. Postihnuté deti, žiaľ, mnohokrát tieto kritériá nespĺňajú. Sú touto skutočnosťou často stigmatizované a následne izolované, pričom stigma a izolácia sa dotýkajú celej rodiny. Čím viac sa dieťa odlišuje od spoločensky uznávaných noriem, tým väčšia je diskreditácia rodiny nielen z pohľadu spoločenského okolia, ale nezriedka aj v očiach samotných jej príslušníkov. Postihnutie dieťaťa prináša rodine fyzický, ekonomický, sociálny, ale predovšetkým psychický (emocionálny) stres.
Koluchová a kol. (1989) uvádzajú, že psychický, zmyslový alebo somatický defekt u dieťaťa nie je pre rodinu iba niečím „čo chýba“, alebo naopak „čo je tu najviac“, ale posúva fungovanie rodiny na kvalitatívne novú úroveň.