Ježiš Kristus zveril Cirkvi jasné poslanie, aby svedčila o skúsenosti s ním v ohlasovaní spasiteľnej pravdy, privádzala ľudí k obnove a teda k nádeji ku spáse. Úlohou Cirkvi je ohlasovať toto svedectvo v láske, ktorá je zákonom a najväčšou hodnotou človeka, privádza ho k svätosti. Cirkev nie je násilná, ponecháva človeku slobodnú vôľu, nežiada totálne prispôsobenie. Odovzdáva vieru v skutkoch, v láske k blížnemu a v absolútnej dôvere v Boha. Cirkvi nie je ľahostajný každodenný život človeka, vo svojom sociálnom učení a sociálnej činnosti obhajuje jeho právo na dôstojný život. Pápež Ján XXIII. v encyklike Mater et magistra k problematike spoločenskej oblasti ktorej sa venovali aj jeho predchodcovia a nasledovníci pristupuje „s cieľom objasniť princípy v súčasnom kontexte a zainteresovať celú Cirkev na procese riešenia sociálnej otázky, ktorá už nadobudla celosvetové rozmery.“1
Potláčanie základných ľudských práv je fenoménom súčasnej spoločnosti, encyklika vydaná v minulom storočí je svojím obsahom a prezieravosťou stále aktuálnou aj dnes, čo je dôvodom výberu témy mojej práce.
V prvej kapitole si objasníme nevyhnutnosť dodržovania základných princípov, predovšetkým princíp subsidiarity a princípu spoločného dobra, potrebných pre zabezpečenie dôstojného života jednotlivcov a spoločností. V druhej kapitole upriamime pozornosť na prácu a spravodlivú odmenu za ňu, pretože nezahŕňa len fyzickú aktivitu a materiálnu hodnotu, ale vytvára tiež duchovnú hodnotu, podporuje jej rast. V tretej kapitole sa budeme zaoberať spoluprácou, solidaritou a dobrým spolunažívaním ľudí, dôležitými znakmi zdravej spoločnosti. V závere sa pokúsime docieliť adekvátny postoj k riešeniu závažných problémov zahrnutých v práci, dotýkajúcich sa človeka, Božieho stvorenia, ktorý si zasluhuje dôstojný život.