V priebehu dejín sa vzťah náboženstva a filozofie vyvíjal podľa jednotlivých období. Už v staroveku sa stretávame s myslením analyzovať náboženstvo. Najskôr sa objavuje vo forme mytológie, aby sa neskôr pretransformovala na úvahu filozofického charakteru. V staroveku sa hľadali spojitosti medzi týmito dvoma oblasťami. Všeobecne sa prijal názor, že filozofia má svoj pôvod v náboženstve. S príchodom kresťanstva sa prijal iný názor. Predstavitelia obdobia staroveku uznávali, že filozofiu do toho času vlastne tvorili pohanský myslitelia. Za pravú filozofiu bola totiž prijatá Kristova náuka. Rovnako mylný bol už v staroveku názor mnohých gnostikov, že náboženstvo je v porovnaní s filozofiou, nižšou formou poznania. V stredoveku zasluhujú pozornosť snahy sv.Tomáša Akvinského, ktorý rozlišoval v náboženských otázkach, prirodzené – rozumové poznanie od nadprirodzeného, opierajúceho sa o zjavenie. V novoveku pretrvával názor, že filozofia a náboženstvo sú dve celkom odlišné oblasti. V 19. storočí predstavitelia tradicionalizmu boli presvedčení, že poznanie pravdy je možné len skrze zjavenia. Filozofiu preto považovali za závislú na náboženstve. Predmet oboch oblastí sa reálne stotožňuje, každá oblasť ich chápe pod iným zorným uhlom. Náboženského človeka menej zaujíma samotné teoretické poznanie, viac sa zaujíma o spásu a život v Bohu.