Krutý národný a sociálny útlak v minulosti spôsoboval, že celé generácie slovenských básnikov podriaďovali svoju tvorbu službe národu. Sila tejto tradície bola taká veľká, že prenikala aj do iných intímnych prejavov. Preto má poézia z tohto obdobia buditeľský, národno-obranársky a občiansky charakter (občianska lyrika). (takto začal napr. Ivan Krasko - sústredil sa na mučivé vnútorné pocity osamoteného človeka, vytvoril aj niekoľko obžalobných a burcujúcich básní, ktoré predstavujú vrchol slovenskej občianskej lyriky).
V zmenených spoločenských pomeroch tradičná buditeľská a národno-obranná lyrika rýchlo strácala svoje opodstatnenie. Bezprostredne po získaní národnej slobody našla výraz v tvorbe slovenských básnikov radosť z prevratných zmien a oslava nového života. Kolektívne pocity však nemohli byť trvalým zdrojom poézie. Slovenskí básnici si čoskoro začali všímať povojnovú skutočnosť spoločnosti a jedinca.