Povolanie sociálneho pracovníka je ťažké, ale povznášajúce a krásne. O to krajšia je práca s deťmi, sú milé a úprimné. V minulosti boli postihnutí jedinci vylúčení zo života spoločnosti. Doba sa zmenila a integrácia detí s postihnutím je stále bežnejšou záležitosťou. Dnes sa uplatňuje trend aktívnej podpory na vytvorenie podmienok, aby ľudia s telesným postihnutím mohli kvalitne žiť v prirodzenom prostredí a plnohodnotne sa zaradiť do spoločenského života medzi zdravými. Keď sadíme rastlinu, najdôležitejší je práve ten čas, kým nezapustí korene, kým sa neuchytí. Rovnako je to v ľudskom živote, najdôležitejšie sú prvé dni, týždne, mesiace a roky. Práve vtedy sa tvoria základy, na ktorých do veľkej miery stojí ďalšia budúcnosť každého jedinca, vytvára sa vzťah k rodičom, ľuďom a celej spoločnosti. Je veľmi dôležité, aby v tomto čase dieťa dostávalo dosť lásky. Nájdu sa aj rodičia, ktorí dieťa s vrodenou vývojovou chybou pokladajú za hanbu celej rodiny a stratia oň záujem, pretože je „iné“. Každý taký rodič, by si mal uvedomiť, že dieťa nenesie ani najmenšiu vinu na tom, že sa narodilo s chybou. Napokon nemôže ani za to, že vôbec prišlo na svet. Takýmto deťom by mali rodičia venovať presne toľko pozornosti a lásky, ako deťom zdravým. Aj tieto deti vedia byť veľmi milé, láskavé a vďačné. Každý z nás je iný, a každý rodič preto na postihnuté dieťa reaguje inak. Jeden prijme situáciu ako výzvu a dá sa do boja, iný z boja utečie. Postupom času je nutné riešiť bežné starosti a ukazuje sa, že postihnuté dieťa nemusí byť vždy len katastrofa a nie sú sami, koho sa problém týka.