Skriptá: Filmové minimum

Podobne ako literatúra, hudba, divadlo a výtvarné umenie, aj film má osobitné vyjadrovacie prostriedky, ktoré sú všeobecne zrozumiteľné. Film má svoju reč, ale treba povedať, že ju nemal od počiatku svojho vzniku. Proces, v ktorom sa jeho jazyk postupne odlíšil od iných umeleckých druhov, bol veľmi dlhý, plný úskalí a slepých uličiek. Napriek objavu kinemato-grafických princípov a ich komerčnému využívaniu sa zdalo, že film ako umenie napreduje viac zásluhou ojedinelých experimentátorov, než ziskuchtivých podnikateľov, ktorí ho využí-vali ako jarmočnú atrakciu. Práve tieto osobnosti posúvali hranice vizuálneho a neskôr audio-vizuálneho vyjadrovania. Kinematografické dielo samé o sebe nemá zmysel, nadobúda výz-nam až vtedy, ak je tu divák, ktorý ho dokáže čítať. Filmu nemožno automaticky porozumieť. Je známe, že deti si z filmu zapamätajú iba dominantné obrazy. Až neskôr sú schopné chápať aj skladbu jednotlivých záberov. Filmovej reči sa treba naučiť rovnako ako jazyku. Hoci bol film dlho nemý, dokázal rozprávať – svoju reč si vytvoril z obrazov. Filmová reč sa postupne konštituovala tak, že zohľadňovala a formovala receptívne a interpretačné schopnosti publika. Mnohé vyjadrovacie prostriedky, ktoré nám dnes pripadajú samozrejmé, vznikali spočiatku ako pokus. Výsledky týchto experimentov vnímalo vtedajšie publikum ako originálnu metafo-ru. Až neskôr získali dohovorený význam. Film teda rozvíjal svoju reč v neustálej komunikácii s publikom. Ako každé umenie, aj film je komunikáciou.