Zaoberáme sa zložitým konštruktom pomenovaným percepcia= vnímanie- a ďalej množinou procesov, ktorého zdrojom sú podnety z prostredia, poznávame, organizujeme a dodávame im zmysel. Do vnímania zaraďujeme radu psychologických javov. Zameriame sa na zrakovú percepciu- je to najlepšie preskúmaná a najrozsiahlejšie študovaná percepčná modalita. Naše vedomie zrejme zbiera dostupné zmyslové informácie a vie ich spracovať tak, že vytvára mentálnu reprezentáciu podnetov, vlastností a priestorových vzťahov našeho prostredia. Predpoklady pre vnímanie objektu vonkajšieho sveta začínajú skôr, ako senzorická informácia dopadne na naše zmyslové receptory (neuróny špecializované pre rozlišovanie jednotlivých druhov senzorických informácií). Akonáhle informácia vstúpi do kontaktu s príslušnými zmyslovými receptormi v očiach, uchu, nosa, koži alebo ústach, dochádza k proximálnej stimulácii (bližšej). Percepcia vzniká v okamžiku, kedy objekt vnímania nejakým spôsobom odráža vlastnosti vonkajšieho sveta. Na trvalý prúd podnetov sa bunky receptorov adaptujú tým, že začnú vydávať vzruchy až pri zmene podnetov- tomuto javu sa hovorí senzorická adaptácia.Prostredníctvom nej sa môže stať, že podnet prestaneme vnímať. Tento mechanizmus zaisťuje, že sa senzorická informácia trvalo mení. Z toho plynie, že premeny podnetov sú základným atribútom percepcie, ktorý len paradoxne jeho výklad sťažuje.