Jedna z hlavných tendencií groteskného obrazu tela smeruje k tomu, aby sa ukázali dve telá v jednom: jedno je telo rodiace a umierajúce, druhé je počaté, donášané, rodiace sa. Z jedného tela sa vždy v nejakej forme a stupni vynára iné, nové telo.
Tiež vek tohto tela sa pohybuje prevažne v maximálnej blízkosti narodenia alebo smrti. Svojou tendenciou (možno povedať na rozmedzí oboch typou) sa obe telá zjednocujú v jedno. Jedinec je tu predstavený v momente pretavovania- ako už umierajúci a ešte nedotvorený, také telo stojí na prahu hrobu i kolísky zároveň a súčasne, nieje to už jedno telo a niesú to ešte dve telá.
Konečne nieje toto nehotové a „otvorené“ telo oddelené jasnou hranicou od ostatného sveta: splýva so svetom, spýva so živou prírodou i s vecmi. Je kozmické, predstavuje celý materiálny telesný svet vo všetkých jeho prvkoch. Smeruje tam, aby stelesňovalo celý materiálne telesný svet ako absolutne „dole“, ako princíp pohlcujúci a zároveň rodiaci, ako telesný hrob a lono, ako pole, ktoré sa osieva, ktoré vydáva novú úrodu.