Referát: Descartes a súčasná filozofia

Je možné vyrovnať sa s dualizmom tela a mysle? Je možné ho prekonať?

Jedným z najzávažnejších momentov v dejinách západnej filozofie, ktorý pevne zaklieštený máta hlavami filozofov, vedcov, no i bežných premýšľavcov už od 17. storočia, je nastolenie dualizmu tela a duše R. Descartom. Pamiatka tohto veľkého mysliteľa je preto dodnes najmä kvôli záhade a náročnej úlohe ako prekonať odlúčenie tela od mysle, nielen živou, ale aj živo rušenou. U Descarta tento problém paradoxne vyviera z nádeje, že objaví niečo pevné, isté, neotrasiteľné. Tento zámer, ktorého jedným z hlavných cieľov bolo tiež vysporiadať sa s dovtedajším smerovaním filozofie a udať nové smernice jej vývoja, vyúsťuje v metodickom pochybovaní o všetkom až k jedinému nespochybniteľnému, a tým je samotné pochybovanie. Rolu najistejšieho poznatku zohráva odteraz subjekt ako existencia veci mysliacej, teda pochybujúcej, túžiacej ..., jednoducho uvedomelá myseľ, vedomie. Pochybovať sa dá o všetkom, len nie o tom , že teraz pochybujem. Dubito ergo sum. Existencia mysliaceho subjektu sa takto stáva nespochybniteľným faktom, táto evidencia ju však zároveň vháňa do určitej uzavretosti k všetkému od nej odlíšiteľnému. Descartove metodické odlíšenie veci mysliacej a veci rozpriestranenej, teda aj mysle a tela ako dvoch odlišných substancií viedlo k postulovaniu privátnej nadradenosti mysle. Bol nastolený nový trend; upriamenie pozornosti na ľudskú myseľ. „Som vec mysliaca“, tvrdí Descartes a v Princípoch filozofie dodáva, že bolo chybou dovtedajších filozofov ak si tento detail nevšímali, alebo si ho dokonca vôbec neuvedomovali. Každý, kto metodicky postupuje, musí k tejto nespochybniteľnej pravde dôjsť.