Pohyblivý obraz bol vedecky známy dávno predtým, ako ľudia zistili a začali využívať jeho umelecké a komerčné možnosti. Jedným z prvých pokrokov v tomto smere bol spis anglického vedca Petra Marka Rogeta z roku 1824, ktorý formuloval princíp „Stálosti obrazu vo vzťahu k pohybujúcim sa objektom“ (Persistence of Vision with Regard to Moving Objects). Tento princíp hovorí, že ľudské oko si zachováva obraz o niečo dlhšie, ako ho v skutočnosti vidí. Rogetov spis inšpiroval vedcov, aby skúmali rôzne možnosti na demonštráciu tohto princípu. V Európe i Amerike sa ručne kreslené animovali (oživovali) pre zábavu pomocou zariadení, ktoré sa stali obľúbené v salónoch strednej triedy. Tieto zariadenia na projekciu pohyblivých obrázkov sa postupne zdokonaľovali. Po vynájdení fotografie a jej technickom zdokonalení v polovici 19. storočia fotografia nahradila kresby v týchto prístrojoch. Koncom storočia už snahy vedcov smerovali k vynájdeniu kamery, ktorá by bola schopná zachytávať pohyblivý obraz.