Človek ako osoba má svoju nedotknuteľnú dôstojnosť, ktorú treba rešpektovať, chrániť a zveľaďovať. Už v encyklike Jána XXIII. stojí, že človek je nositeľom tvorcom a cieľom všetkých sociálnych snáh (Mater et magistra, č. 219). Aj predchodca Pius XII. sa vyjadril v podobnom zmysle. V rozhlasovom posolstve r. 1944 povedal, že človek bol dlho v sociálnom živote pasívnou zložkou, musí sa však stať v spoločnosti subjektom, základom a cieľom.(1)