Pedagogika čerpajúca jednak z podnetov pôvodnej psychoanalýzi (S. Freud), jednak z neopsychoanalýzi (z analytickej psychológie C. Junga, z individuálnej psychológie A. Adlera), jednak z neofreudistov (kultúrna psychoanalýza K. Horneyovej, E. Fromma) a ďalších názorov, ktoré odmietajú chápať vnútorný svet dieťaťa ako jednoduchý, bezkonfliktný, či dokonca šťastný. Konanie človeka určujú jeho vnútorné inštinkty a potreby (pedagogický naturalizmus), často neuvedomované medzi ktorými majú dominantné postavenie sex a biologické potreby. V dôsledku toho človek nie je taký, akým by chcel alebo mohol byť, ani ako sa sám sebe javí, ale ako sublimovaný prejav skrytých pudových síl a potlačených prianí. Táto skutočnosť je zdrojom pesimistickej perspektívy permanentného vzniku nutných a stále sa prehlbujúcich konfliktov medzi nemennou prirodzenosťou človeka a stále rastúcimi požiadavkami kultúry a spoločnosti. Poslaním výchovy je pomáhať prekonávať vnútorné problémy jedinca vyplívajúce z uvedeného konfliktu. Psychoanalytická pedagogika obohatila pedagogiku o poznanie, že poznatky a ťažkosti duševného života človeka môžu mať svoj pôvod vo výchove v rannom detstve, poznatkami o význame podvedomia, sexuálnej výchove, prevencii komplexu menejcennosti, výchovného poradenstva a rozvoji individuálnej slobody detí