V 5. storočí pred n. letopočtom v čase doznievania prírodnej filozofie a sofistov nastáva v Aténach centrálny rozvoj, ktorý vo veľkej miere ovplyvnil politiku, kultúru a hlavne filozofiu. Vstup Sokrata do dejín filozofie, dáva zrod klasickej filozofie a na rozdiel od predošlých filozofov vyzretejšej a na človeka zameranej filozofie. Jeho celoživotné dielo, v ktorom nepoprel svoje ideály, svoje učenie však nespísal. Túto úlohu nepriamo prenechal na svojho najnadanejšieho žiaka Platóna, ktorý učenie o filozofii rozvinul a nadviazal na ňu v svojej Akadémii.
Platón bol prvým, výhradne idealistickým filozofom v gréckych dejinách, ktorý počiatkom 4. stor. pred n. letopočtom vytvoril učenie objektívneho idealizmu, ktoré však nebolo namierené iba proti výsledkom materialistických mysliteľov a vedcov, ale ktoré sa tiež, a dokonca predovšetkým neskôr využívalo k zdôvodneniu reakčného systému sociálnych a politických názorov. Platón ako prvý rozpracoval otázky dialektiky, teórie poznania, estetiky, pedagogiky. Vytvoril základy logiky a taktiež sa zaujímal teóriami umenia, etiky, politickej ekonómie a psychológie. Platón bol jedným z prvých filozofov, ktorý dokázal myšlienkový pochod, ktorý je známy pod názvom „filozofia“ (slovo pochádzajúce z gréckeho slova „filen“ - milovať a slova „sofia“ - obratnosť, poznanie, vyššie vedomosti) rozvinúť do takého poznania, že z jeho učenia čerpali jeho následníci aj niekoľko storočí neskôr.