Slovensko je krajinou demokratickou, v celku pokojnou, neriešime vojnovú situáciu, máme legislatívu, ktorá nám zabezpečuje naše práva, bez diskriminácie. Nepostihli nás živelné pohromy ako tsunami, zemetrasenie, smrteľné záplavy, či hurikány a veterné katastrofy. I keď sa aj u nás rozmáha problematika bezdomovcov, nezamestnanosti a sociálne slabších v núdzi, ani zďaleka nemôžeme hovoriť o „extrémnej chudobe“, ktorá postihla napr. Etiópiu, Rwandu, Áziu, Keňu a iné krajiny.
Keďže žijeme v takejto krajine, napadá ma položiť si množstvo otázok. Ako to vyzerá v krajine s opačnými podmienkami, než som práve opísala? Ako by som mohla žiť v krajine, kde ľudia a desivá predstava je, že aj deti zomierajú od hladu priamo na ulici? Ako by som sa cítila, keby mi nad hlavou „lietali“ guľky zo zbraní, alebo by ma jednoducho chceli zabiť iba preto, že som žena a nemala žiadne právo vo svete mužov?
Po zamyslení sa nad týmito otázkami som začala uvažovať o problematike utečencov, ktorí museli opustiť svoj domov, svoju rodnú krajinu, kultúru, všetko.