Francúzsko za vlády Ľudovíta XIV. a XV., teda na konci 17. a väčšinu 18. storočia, predstavovalo pre celú Európu vzor absolutistického režimu, kde panovník môže celkom oprávnene prehlasovať, že štát je on sám. Režim mal ale mnohé slabiny spočívajúce najmä v rastúcom zadlžovaní a bol terčom silnejúcej kritiky. Práve Paríž bol celosvetovým centrom osvietenského myslenia. Finančná kríza si vynútila po takmer dvoch storočiach zvolanie Generálnych stavov, ktoré začali zasadať v máji 1789. Predstavy dvora, že možnosť aspoň časti obyvateľov vyjadriť sa k situácii v krajine privedie k upokojeniu, sa ukázala ako scestná. Konflikty panovníka so stavmi a privilegovaných dvoch stavov (šľachta, duchovenstvo) s tretím viedli k revolúcii a Generálne stavy sa prehlásili Národným zhromaždením.