Dramatická tvorba má v slovenskom divadelnom umení po 2. svetovej vojne osobitý význam. V dramatickej tvorbe prevládala dráma v užšom zmysle slova. V 50. rokoch sa dostávajú do popredia komédie a veselohry. Niektorý autori si neuvedomovali, že pre umeleckú účinnosť diela je dôležitý jeho obsah, myšlienka i forma a to viedlo často k formalizmu. Mnohým dielam chýbalo umelecké stvárnenie, boli bezkonfliktové a upadali do schematizmu šablóny. Začiatkom 60. rokov vzniklo veľa hier, čo súviselo aj s uvoľnenejšou spoločenskou a politickou klímou v období kritiky kultu osobnosti. Začiatkom 70. rokov nastáva v umení obdobie konsolidácie, preto sa mnohí autori odmlčali. Socialisticky orientovaná sa obávala toho, že dramatici budú písať proti socializmu, preto presadzovala myšlienku bezpečného zakotvenia v realite. V tomto období sa na javisko dostávajú O. Záhradník, M. Kočan, Ľ. Feldek, S. Štepka, M. Lasica, J. Satinský. Osemdesiate roky predstavujú nástup satiry (Ľ. Feldek, S. Štepka) a vznik autorských avantgardných divadiel. Orientujú sa na otázky etiky a súčasného človeka a spoločnosti. V súčasnosti siahajú divadlá po autoroch, ktorých hry boli zakázané alebo sa na ne zabúdalo (P. Karvaš, I. Bukovčan).