Lyrizovaná próza - próza naturizmu: predstavuje slovesnú tvorbu od 20, rokov do konca 2. svetovej vojny. Jej vznik bol podmienený viacerými príčinami vonkajšieho i vnútorného rázu. hladnou príčinou bola otrasená dôvera autorov vo všemocnú silu rozumu a ich snahu o obnovu citovosti v próze. Objavila sa zatrpknutosť a nechuť k civilizačným javom moderného sveta a sklamanie z nových nepriaznivých spoločenských a mravných faktov povojnového života. Lyrizácia bola pokusom o prekonanie krízy, v ktorej sa uprostred zmenených spoločenských a mravných faktov povojnového života. Zdôraznením subjektívnosti sa lyrizačný prúd priblížil k romantizmu, avšak nemožno ho s ním stotožniť. Na rozdiel od romantizmu, kde príroda vytvára rámec príbehu, v lyrizovanej próze sa príroda stáva priamym sujetotvorným činiteľov. V podstate išlo o nový umelecký smer, ktorý má zrejme spoločné črty s poetizmom, nadrealizmom a švajčiarskym regionalizmom. Autori sa sústreďovali najmä na dedinu a dedinského človeka žijúceho v dôvernom vzťahu s prírodou. Ich východiskom nebola však objektívne poznaná skutočnosť, ale svojská fantazijná, neraz mýtická až rozprávková predstava sveta a zákonitostí jeho jestvovania. Najčastejšími mýtmi sú mýtus prírody, života a lásky. Hrdinovia sú často výnimočné postavy, ktoré konajú vo výnimočných situáciách. Predstavitelia lyrizovanej prózy využívali pri výstavbe literárneho textu prostriedky básnickej tvorby. Ich rozprávanie má expresívny a metaforický ráz. Metafora, personifikácia a podobenstvo sú hlavnými princípmi významovej stavby diela. Autori využívali eufóriu (ľubozvučnosť, hudobnosť). Pretože fabula bola obyčajne skromná, ťažisko sa presúvalo z príbehu do samotného umeleckého rozprávania, v ktorom sa stierala tradičná hranica medzi autorskou rečou a rečou postáv. Do popredia vystupuje rozprávanie v prvej osobe a vnútorný monológ. Prozaický text priberá vlastnosti lyriky, čím sa zvyšuje význam jazykovo - štylistických prostriedkov oproti téme.