Praktická sociálno- výchovná a vzdelávacia starostlivosť sa vyvíjala postupne od 12. storočia, kedy sa postupne starostlivosť o deti začala vyčleňovať zo všeobecnej starostlivosti o dospelých. Osirelé, opustené deti, ktoré boli pôvodne umiesťované spolu s dospelými v špitáloch sa začínajú umiestňovať do sirotincov a domovov pre opustené deti. Obe zariadenia sa usilovali o rýchle osamostatnenie svojich zverencov. V stredoveku sa ešte nestretávame s tým, že tieto zariadenia by mali mať vypracované nejaké výchovno-vzdelávacie ciele. Za prvú ucelenejšiu koncepciu možno pokladať systém starostlivosti o siroty, ktoré v rokoch 1492-1540 mali byť vychovávané náhradnými matkami do 6. roku v zariadeniach internátneho typu a potom sa mali učiť vo verejných školách. Dievčatá sa mali učiť domácim prácam, jedinci menej zdatní sa mali učiť remeslu.