Ťahák: Sociálna patológia /ťahák/

1. Definícia sociálnej patológie podľa Spencera
Sociálna patológia je úhrnný pojem pre označenie chorých, nenormálnych, všeobecne nežiadúcich spoločenských javov. Patria sem aj sankcionované formy deviantného správania, ako aj štúdium príčin ich vzniku a existencie. Prvý začal tento pojem používať anglický filozof a sociológ H.Spencer (1820-1903), jeden zo zakladateľov pozitivizmu v spoločenských vedách. Spencer hľadal paralelu medzi sociálnou a biologickou patológiou a to v oblasti biologického a sociálneho organizmu, ich štruktúry a funkcií. Bol presvedčený o jednote spoločenských a prírodných zákonov. Práve tento biologizmus sa stal príčinou neskoršieho zamietnutia tohto pojmu a jeho nahrádzania pojmom sociálna deviácia.
Sociálny biologizmus – vníma spoločnosť ako
živý organizmus so svojími vzťahmi aj chorobami - vznik prvého pojmu – sociálne deviácie.
Hľadal analógiu medzi vývojom biologických organizmov a vývojom spoločnosti - sú schopné rastu. Rastom rastú jej štruktúry. Diferenciácia štruktúry verzus diferenciácia funkcii.
V priebehu evolúcie sa včleňujú a spolupracujú aj odlišné zložky. Organizmus aj spoločnosť prežívajú aj zánik svojich jednotlivých zložiek. Spencerové rozdiely medzi organizmom a spoločnosťou: - jednotlivci sú rozptýlení
–v organizme časti slúžia celku
–celok v prospech jednotlivcov
–spoločnosť nemá spoločný rozum
2. Definícia sociálnej patológie podľa Durkheima
Zakladateľ vedeckej sociológie francúz E. Durkheim (1858-1917) považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobách a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odchyľujú od stanovených noriem, ale súčasne sú organickou súčasťou, komponentom života sociálnych celkov. Podľa neho nie je možné stavať chorobu (sociálnu) proti zdraviu, lebo sú to vzájomne sa vysvetľujúce prejavy biologického i sociálneho života.
3. Definícia normality
Za normálne považujeme také sociálne javy, procesy a situáciu, ktoré umožňujú človeku také životné prejavy, ktoré sú výsledkom konsenzu a nepotrebujú vždy znova a znova osobitnú argumentáciu pre vlastné zdôvodňovanie.
Porozumieť tomu, čo je abnormálne, je možné iba vtedy, ak máme jasno v tom, čo je normálne. Vysvetliť pojem normality sa skôr podarí prostredníctvom spoločenských vzťahov, prevládajúcich spoločenských rol, postojov, vzorcov správania, prípadne kultúry.