Poznámky: Sociálna práca s rodinou – /poznámky z prednášky/

Rodina – spoločenstvo osôb, ktoré sa vzájomne obdarúvajú sebou, osoby žijú spolu, nielen so sebou, ale medzi sebou, znamená to byť spolu, nie mať spolu. Spoločenstvo osôb je potrebné, aby sa človek naučil byť darom pre druhého, aby vedel dať to, čo nadobudol v rodine. Preto je potrebné vychovávať, vzájomne sa obdarovávať človečenstvom. Človek je jediná bytosť schopná lásky, naučí sa to v rodine (prijímať a dávať lásku). Problém rodiny je problém chápania človeka. Prijatím prvého dieťaťa do rodiny sa mení manželské spoločenstvo na rodinné. Najdôležitejšie pre rodinu je budovať spoločenstvo lásky a navzájom komunikovať.
Štruktúru rodiny tvoria rámy, v ktorých prebieha život rodiny. Rámy , to sú obdobia, určitá časť života. Všetko, čo sa v rodine tvorí je podmetovosť rodiny, činnosť rodiny, celý jej život. Zodpovednosť je na žene.
Človek je osobou – znamená to byť sebou. Človek ako osoba je jedinečná a neopakovateľná bytosť, má telo a dušu, je obdarený psychickými a duchovnými schopnosťami, rozumom a slobodou. Človek sa má usilovať byť darom v spoločenstve.
Žena – identitu ženy charakterizuje jej prijímajúci postoj, žena potrebuje subjekt okolo ktorého sa točí a stará sa, potrebuje dieťa. Má dar ženskosti, je vychovávaná pre materstvo.

Budovanie rodinného spoločenstva
Každý člen má prijať druhého a dávať sa, prijímať druhého kým je a dávať to, kým som ja v svojej podstate. V rodine má človek získať skúsenosti, pozitívne zážitky, ako sa majú radi, rodina je školou spoločenstva, učí ako vytvárať spoločenské väzby. Združuje hodnoty /city/ a človek potrebuje spoločenstvo, aby sa mohol rozvíjať, aby keď odchádza dospelý z rodiny bol zrelý vo všetkých oblastiach, plnohodnotná osobnosť. Aby rodina plnila funkciu rodinného spoločenstva potrebuje súdržnosť, aby boli uspokojené spoločenské potreby ochrany bezpečia, citov.
Potreba bezpečia – aby sa človek mohol dávať druhému, človek by nemal byť individualista.
Súdržnosť – ak prevažujú pozitívne city nad negatívnymi, treba si povedať, čo bolo zlé, ale nepripomínať to stále. Rodina musí mať spoločné ideály o ktoré sa usilujú. Súdržnosť rodiny ovplyvňuje spoločná kultúra. Kultúra je to, čo človek tvorí. Každá rodina má svoju kultúru, je potrebné vrátiť do rodín „kultúru stola“– spoločne jesť a zažiť komunikáciu, „kultúru albumu“ – aby rodina poznala svojich predkov, genealógiu osoby, kde máme korene, aby sme neboli anonymné bytosti. Súdržnosť rodiny budujú tiež spoločenské udalosti, oslavy, ktoré spolu rodina prežíva.

Rodinná komunikácia
- komunikáre /lat./ = dávať mnoho zo seba
V rodine má byť otvorená, úplná a jasná verbálna aj neverbálna komunikácia, jednoznačný postoj, zrozumiteľný, treba priamo povedať o čo ide. Stavia sa na dôvere a mlčanlivosti.

Úplnú komunikáciu ohrozujú :
- tendencie k posudzovaniu, dávanie rád, lebo oslabujú vzájomnú dôveru
- jednostranné koncentrovanie sa na negatíva alebo pozitíva členov rodiny /nech som čokoľvek robil, vždy som bol vinný/
- nedostatočná otvorenosť /neschopnosť povedať čo potrebujem, čo chcem/
Každý človek je mikrokozmom a tiež každá rodina má svoj svet, svoje túžby, hodnoty, odovzdáva sa človečenstvo, pohľad na druhého človeka.
Medzi 35. a 45. rokom života nastáva „kríza polovice života“, človek prehodnocuje svoj život, čo bolo a ako to mohlo byť.
Do 18. rokov formuje človeka hlavne jeho rodina, od 18. roku nastáva sebavýchova, človek je zodpovedný za seba, svojím rozhodovaním tvorí svoje vnútro.

Problém výchovy – nenaučili sme deti tvoriť niečo hodnotné, správne sa rozhodovať. Nič nie je samo o sebe dobré alebo zlé, ale záleží, aký postoj k tomu zaujmeme.Aj konflikty môžu budovať rodinu a človeka, ak hľadáme čo je dobro pre všetkých členov rodiny, hľadáme spoločné dobro.
Otcovstvo – znamená chrániť život – svoj, život svojej manželky a život svojich detí, niesť ťarchu zodpovednosti za rodinu, aká je v rodine atmosféra, akým spoločenstvom je rodina. Muž pretvára vonkajší svet človeka, žena vnútorný, vytvára teplo domova.
Manželstvo – zmluva, ktorá má spoločenský charakter, je spojením lásky muža a ženy.
Rodina bola skôr ako štát, bola chápaná ako nová jednota v rímskom práve.
Rodina – spoločenstvo osôb žijúcich spoločným životom naplneným láskou, je jedinečná, neopakovateľná, každá je iná, bytostne nová existencia.
Podľa Matouška je „základnou jednotkou spoločnosti, prvým modelom spoločnosti,s ktorým sa dieťa stretáva, predurčuje jeho osobný vývoj a vzťahy k ostatným skupinám ľudí. V rodine dostávame základy ako sa budeme chovať k ostatným, spája univerzálne so špecifickým, každý z nás potrebuje niečo iné.“
Podľa Prevendárovej je „spoločensky schválená forma stáleho spolužitia osôb spojených manželskými, pokrvnými alebo adoptívnymi zväzkami.“