Seminárna práca: Svetskosť sveta

Podľa Heideggera je cieľom filozofie bytie, súcno. Existencionalisti využívajú skutočnosť, že pojem „bytie“ je veľmi široký, nedefinovateľný a že ho nemožno nijako logicky analyzovať.
Hoci bytie vecí je celkom nespochybniteľné, jestvuje podľa existencionalistov jeden druh bytia, ktorý dostatočne poznáme: je to naše vlastné jestvovanie. Človek sa od všetkých iných vecí odlišuje tým, že aj vtedy keď nevie, čo znamená byť, môže povedať, že „som“.
Aj napriek tomu, že Heidegger vraví, že vysvetľovanie ľudskej existencie je iba začiatkom onologického skúmania, nedostal sa ani on, ani jeho nasledovníci ďalej od tohoto začiatku.
Heidegger vychádza z fenomenológie, z Nietzscheho, Diltheya, Kiekegarta, Aristotela a Kanta.
Cieľom Heideggerovho filozofického úsilia je akási nová ontológia, ktorá však nemá byť systémom objektívneho poznania. Heidegger sa sám označuje za filozofa subjektivizmu, avšak protestuje, keď je k nemu počítaný.
Heidegger patrí medzi mysliteľov, ktorých dielam je veľmi ťažko porozumieť. Čiastočne má na tom vinu nedostatočná logická výstavba diela, čiastočne veľmi ťažkopádna, neobvyklá a zložitá terminológia.
Základným problémom Heideggerovej ontológie je skúmanie bytia, ktoré nie je bytím v bežnom zmysle slova. Heideggerova filozofia sa chce zaoberať človekom, ako nositeľom bytia. Hedidegger obvinil predchádzajúcich mysliteľov, že chceli definovať bytie a určovať, že má také alebo iné vlastnosti. Tým vraj pokladali bytie za niečo jestvujúce, avšak bytie je to, čo určuje jestvotu ako jestvotu. Ak chceme poznať bytie, musíme sa podľa Hediggera obrátiť k sebe samým, k ľudskému bytiu, ktoré nazýva existenciou.
Cieľom jeho ontológie je oslobodiť človeka od intelektuálneho a činného postoja k svetu, volať ho k skutočnému prežitiu života a učiť ho umierať. Výsledkom Heideggerovej filozofie nie je ontologiký, ale antropologický popis pocitov ľudského vnútra, naskrze pesimistických a morbidných.