Koniec stredoveku je poznačený krízou feudálneho systému („kríza stredoveku“), ktorého jednou z príčin bola epidémia moru. Dôsledkom „čiernej smrti“ boli vyľudnené dediny, čím nemal kto obrábať polia a ubúdali zdroje potravín. Ďalším dôsledkom stredovekej krízy bol znížený odbyt, pokles cien a hodnoty kovov.
Ako východisko krízy sa uvádzajú zámorské objavy v 15.storočí, ktoré znamenali prílev nových kovov a predovšetkým nových plodín. Tým sa začalo utvárať svetové hospodárstvo na čele s Európou. Dôsledkom tejto zmeny v hospodárstve bol presun obchodných centier na Atlantické pobrežie. Prebehla aj deľba práce medzi východnou a západnou časťou Európy, pričom na hustejšie zaľudnenom západe sa rozvíjal priemysel (výrobky sa predávali na východ) a východ zostal pri poľnohospodárstve (produkty predával na západ). K prosperite východu pomohla aj cenová revolúcia, v ktorej hodnota poľnohospodárskych výrobkov stúpala a hodnota peňazí klesala. Neskôr sa to otočilo.
Najväčší pokrok zaznamenalo remeslo, v ktorom sa ujali nové spôsoby výroby. Naďalej sa rozvíjali cechy, ale boli drahé a finančne náročné, čiže nakupovať mohla len šľachta. Masy obyvateľstva však potrebovali lacnejšie výrobky, čo viedlo k vzniku manufaktúr. Prvé manufaktúry vznikali na vidiekoch, kde ich zakladali bohatí obchodníci, ktorí do nich vkladali kapitál, dodávali materiál a odoberali výrobky. Lenže to nedokázalo uspokojiť dopyt ľudí a potreby trhu rástli. Práve preto začali vznikať tzv. „ručné továrne“, ktoré boli sústredené v samostatných budovách. Najprv sa zameriavali na odvetvia, v ktorých neexistovali cechy ako napr. lodiarstvo, hutníctvo, baníctvo, neskôr aj textilné a odevné odvetvie, kde sa používal menej kvalitný materiál, čím boli výrobky lacnejšie a dostupné pre všetkých.
Dopyt trhu vyvolal zmeny aj v poľnohospodárstve. Zaniklo trojpoľné poľnohospodárstvo, pretože sa vysievali aj úhory. Taktiež sa zvyšoval počet dobytka, čím bolo viac hnojiva a mohli sa pestovať náročnejšie plodiny a kvety (tulipány v Holandsku).