Seminárna práca: Dejiny pedagogiky - Japonsko

V úvode by som rada zdôraznila, že Japonci majú jeden z najoriginálnejších a najťažších spôsobov písania na svete. Je to tiež preto, že japonský jazyk používa k vyjadreniu myšlienok na papier dve abecedy ( katakanu a hiraganu ) a písmo ( kandži ), ktoré je prevzaté z čínskeho jazyka. Čisto japonských znakov, t.j. také, ktoré čínština nepozná je iba okolo dvesto. Samozrejme behom doby Japonci i Číňania svoje znaky zjednodušili. Dá sa ale povedať, že Japonec napíše nejaký znak, tak Číňan jeho význam pochopí asi v 90%. Jediný, ale priam obrovský rozdiel medzi čínskymi a japonskými znakmi je ten, že v Číne čo znak to jeden význam. To v Japonsku neplatí, tu má znak viac veľa významov a odvíjajú sa od textu celej vety. Je dôležité podotknúť, že sami Japonci majú s ich písomným prejavom veľké problémy. V roku 1946 vydalo ministerstvo vzdelávania ustanovenie, že v tlači a médiách by sa malo písať iba obmedzeným počtom znakov. To však neplatí pre vedeckú terminológiu a niekedy sa ani v bežnej literatúru nedodržuje a veľa Japoncov v tejto chvíli odkladajú knihy a časopisy bokom, pretože nepoznajú význam daných znakov a text sa stáva nečitateľným. V japončine sa píše buď v stĺpcoch a to zprava doľava alebo v riadkoch zľava doprava ( ako v Európe ).