XX. storočie prinieslo zo sebou mnoho problémov. Predovšetkým dve svetové vojny, ktoré ovplyvnili život človeka, rozbili dovtedy živý ideál nacionalistického europocentrizmu. Tento ideál európskej kultúry bol vzorom iným „zaostalým“ kultúram. Moderní myslitelia a umelci oprávnene kritizujú dôsledky nacionalistického humanizmu, t. j. honbu za modernými technológiami, za technickou dokonalosťou a ekonomickou kvantitou, povýšenou na životný princíp. Pretechnizovanosť spoločnosti vedie k otupovaniu citovosti. Zmenil sa hodnotový rebríček človeka. Na prvé miesto sa o všeobecnosti dostávajú materiálne hodnoty pred schopnosťou človeka pomôcť iným, obetovať tak vlastné pohodlie. Filozofi XX. storočia, rovnako ako ich predchodcovia, si tento stav uvedomujú a hľadajú cesty, ako dosiahnuť, aby človek bol predovšetkým schopný mravného konania.
Morálne správny názor zdôrazňuje, že ľudstvo sa musí usilovať vytvoriť novú diferencovanú jednotu a hľadať základný ľudský konsenzus s hlavnými hodnotami: svetonázorová tolerancia, úcta k druhému človeku a spoločné úsilie o mier.