Úspešnosť spoločenského systému národného hospodárstva závisí na spôsobe usporiadania práce ľudí (štruktúre, organizácii). Človeka pri práci musíme vidieť a akceptovať ako celok tvorený telom a duchom. Všetky jeho danosti sa sledujú a využívajú sa v riadiacej činnosti (telesné, duševné, spoločenské). Tieto orientácie môžeme pozorovať napr. v aplikáciách:
1. Teórie “human engeneering“, ktorá sa zaoberá zlepšovaním podmienok, fyzického prostredia človeka (teplo, farba, hluk, a pod.) a výrobných metód najmä pri formovaní postojov k práci a podniku.
2. Teórie personalistiky, ktorá sa zaoberá tvorbou a formovaním personálu podniku a jeho spôsobom usporiadania (spoločenským systémom podniku) .
Obidve uvedené teórie sledujú ľudský faktor prostredníctvom jeho elementov. Medzi tieto elementy patrí: - demografické danosti personálu (pohlavie, vek...),
- kvalifikačné danosti personálu (profesiová pripravenosť, profesiová prax, individuálne danosti – fyziologické, psychické a spoločenské),
- psychické a spoločenské danosti personálu vyplývajúce z práce a pracovných podmienok (motivácia, stimulácia), zo spoločenských vzťahov v pracovných skupinách a v podniku, zo spoločenských vzťahov mimo podniku, napr. v rodine, sídelnej jednotke a pod.