ÚVOD Každý deň okolo seba stretávame hendikepovaných ľudí, či to už v meste,
v nemocniciach, v autobusoch.... hoci sú iní, sú to tiež ľudia a nie sú o nič menej, ako my,
zdraví.
Neraz vidím, ako sa tí zdraví za nimi obzerajú, akosi pohŕdavo pozerajú, nimi úplne
opovrhujú, akoby ani neboli. Prečo je to tak? Veď aj oni sú ako my, aj oni sú ľudia, ktorí
chcú naplno žiť svoj život, no nebolo im to dovolené až v takej miere, ako nám. A preto by
sme nemali nimi opovrhovať, ale radšej im pomáhať, aby ich život bol čím krajší, pestrejší,
plnohodnotnejší... Tak isto majú city, priania, chcú poznať, čo je to láska a majú na to
rovnaké právo, ako my. Často majú problémy dostať sa tam, kde potrebujú a ak s nimi nie
je nejaký príbuzný, alebo ak nejde náhodou okolo nejaký obetavý človek, ktorý by im rád
pomohol, tak sa tam nedostanú. My zdraví sa často tvárime, že ich nevidíme, či možno, že
nemáme práve na nich čas. Ale k takýmto ľuďom sa však môžeme aj keď nechtiac zaradiť
aj my. Stačí malá chvíľka nepozornosti, nejaká nehoda alebo choroba a aj my sa ocitneme
na tej istej vlne, ako oni, aj my budeme očakávať pomoc od iných. Možno až vtedy by sme
si uvedomili, akú hodnotu má hoci len milý úsmev, pekné slovo, či podanie pomocnej ruky
v ťažkej situácii.