Skriptá: Teória Elektrotechniky

V historickom vývoji elektrotechniky možno za začiatok tejto oblasti techniky považovať pozorovania gréckeho filozofa Thalesa, ktorý si asi 600 rokov p.n.l. všimol, že jantár sa trením s inými látkami dostáva do stavu, kedy priťahuje rôzne ľahučké telieska. Tieto javy dostali názov podľa jantáru (grécky elektrón) elektrické. Silové účinky boli vysvetlené existenciou hmotného priestoru v okolí jantáru- poľom. Neskôr bol vysvetlený aj pôvod poľa okolo jantáru. Trením jantáru sa na ňom hromadili elementárne častice, ktoré sa podľa materiálu nazvali elektróny a pole dostalo názov elektrické pole. Nahromadenie elektrónov na nejakom telese sa nazvalo- elektrický náboj a dohodou mu bolo určené záporné znamienko. Elektrický náboj sa zvyčajne označuje Q a jednotkou je coulomb C. Elementárny el. náboj je náboj jedného elektrónu e- = 1,602.10-19 C. Pred trením však jantár nevykazoval žiadne silové účinky, čo elektrónová teória vysvetľuje prítomnosťou častíc, ktoré majú opačné silové účinky a teda aj polaritu. Elementárne častice s opačným kladným nábojom sa nazývajú protóny. Protóny tvoria jadrá, ktoré sú pevne viazané v tzv. kryštálovej mriežke materiálu. Nahromadením elektrónov na nejakom telese teda na ňom vzniká záporný el. náboj a ich nedostatkom vzniká elektrický náboj kladný.

Zákon zachovania elektrického náboja: Elektrický náboj nemôže vzniknúť ani zaniknúť iba sa premiestniť.

Ako už bolo spomenuté, v okolí el. náboja je hmotný priestor - pole. Pokiaľ je to pole v okolí stojaceho nepohyblivého elektrického náboja, ide o pole elektrostatické. V okolí náboja však musí byť prostredie (materiál), v ktorom sa nenachádzajú voľné elektrické náboje.