Učebnice sú neodmysliteľnou súčasťou výchovy a vzdelávania v školskom prostredí. Nenájde sa žiadny človek, ktorý by vo svojom živote a pri svojom vzdelávaní nepoužíval. Učebnice sú považované za najstarší produkt ľudskej kultúry a používali sa ešte pred vynájdením kníhtlače. Prvé učebnicové texty boli nájdené pri archeologickom výskume v Asýrii, Babylone, Egypte a v Číne. Tieto texty boli na hlinených tabuľkách vyryté klinovým písmom alebo na pergamenových zvitkoch. V antickom Grécku a Ríme sa učebnice používali bežne na školách. Najväčší rozvoj učebníc nastal po vynájdení kníhtlače v 15. storočí. Za zakladateľa teórie a tvorby moderných školských učebníc je považovaný Ján Amos Komenský. Jeho dielo Svet v obrazoch je považovaný za priekopnícky didaktický prostriedok, ktorý kombinuje verbálne a textové komponenty. V diele Veľká didaktika sformuloval požiadavky na vlastnosti textu učebníc. Sformuloval aj zásady tvorby učebníc, z ktorých mnohé nestrácajú aj dnes svoj význam. Napríklad obsah učebnice má byť úplný, premyslený, učebnica má byť primeraná schopnostiam žiakov, pre každý vyučovací predmet má byť jedna samostatná učebnica, rozsah učebnice by nemal byť veľký atď.
Cieľom mojej práce je charakteristiky učebníc s dôrazom na učebnicu dejepisu. Práca je rozdelená na štyri kapitoly. V prvej sa venujem definícii učebnice ako takej a potom konkrétne učebnici dejepisu. V druhej kapitol rozoberám podrobne funkcie učebnice a jej štruktúrne komponenty. V tretej kapitole sa zameriavam na hodnotenie a metódy hodnotenia učebníc. V poslednej časti poukazujem na zásady, podľa ktorých sa má učebnica vytvárať...